Stalo sa to na jeseň, takmer pred štyrmi rokmi. Civela som na hodiny na stene oproti, snažila sa spočítať aký dlhý spánok to mám vlastne za sebou a zrazu tam bola. Hnedý chumáčik vlasov, našpúlená pusinka a pootvorené očko. Ahoj mami. Vedeli ste, že dnes sa miminká po narodení neumývajú, len utrú? Ani ja som to dovtedy netušila. Až tá vôňa. Tak takto vonia moje dieťa. Príjemne vtieravá, silno návyková.
Úprimne sa priznávam, mnohé momenty z jej života sa mi neudržali v hlave, ale tej vône sa nemôžem zbaviť. Hoci sa stratila po prvom kúpeli, keď sme od seba a chcem si ju pripomenúť, zavriem oči a.... je tam. Ako keď k vám vietor zafúka smerom od malinového kríčka a vy si spomeniete, ako ste s mamou varili lekvár a pokvackali pritom celú kuchyňu. Tie malé potvorky bunky v nose majú skvelú pamäť.
Každému z nás vonia niečo iné. Niekto ľúbi nezábudky, iný vianočnú škorico-vanilku, ďalší morský slaný vánok. Najkrajšie je však to, čo sa k nim viaže. Dúfam, že mix čerstvej detskej, trošku rozmočenej, pokožky ucítim vo svojich spomienkach ešte dlho.